mr blog

Jeden známy sociológ zvykol pomenovávať prvotnopospolnú spoločnosť ako zámožnú spoločnosť prvotnopospolných ľudí, pretože títo ľudia pracovali týždenne iba pätnásť hodín. Keby sme ich porovnali s bezdomovcami tak by sme veľa rozdielov nenašli, česť výnimkám.

Spoločnosť často hádže bezdomovcov do jedného vreca. Málokto si uvedomuje, že ľudia na periférii spoločnosti sa delia tiež do skupín napr. podľa druhu záľub, pracovitosti či povahy a tiež majú vo svojej spoločnosti hierarchiu. Keby som mal zhruba túto zámožnú spoločnosť rozdeliť tak na bezdomovcov výletníkov, predavačov NotaBene, žobrajúcich bezdomovcov a alkoholikov z povolania.

Bezdomovci výletníci sú z tejto zbierky asi najlepšia skupina. Sú to ľudia ktorí sa niekedy pohybovali v normálnej spoločnosti, pracovali niektorý vlastnili aj dom či byt. Život im však neprial, stala sa im krivda ktorá ich dostala na ulicu. Nezriedka ich okradla vlastná rodina, súrodenci či „životný partner“. Nemajú potrebu sa stať súčasťami nejakej väčšej skupiny bezdomovcov, nevedia to medzi nimi, snažia sa skôr začleňovať, aspoň kúsok do normálnej spoločnosti, do spoločnosti ktorej boli niekedy súčasťou. Svoj voľný čas tráva  rôznymi výletmi blízko, či obďaleč svojho „bydliska“. Niektorý majú vybavené dávky v hmotnej núdzi či rôzne dôchodky, ale aj tak sa nemajú ružovo. Poväčšine sú to starí ľudia, nevládzu, veľa z nich potrebuje lieky, ktoré si často krát nemajú začo kúpiť. Jeden taký prípad je asi 70 ročný ujo, ktorý celý život pracoval v bani, žena ho okradla asi o všetko čo mal a má diagnostikované chronické obštrukčné ochorenie pľúc (CHOCHP), myslím že býval niekde pri cigánoch, ktorý ho neváhali okradnúť skoro o celý dôchodok a mohol si vybrať, že či bude mať lieky alebo niečo medzi rebrá. Títo ľudia sa snažia zarábať si všemožne, cez vratné fľašky až po prehrabovanie sa v kontajneroch. Každý deň bojujú s hladom, smädom, chorobami a počasím o prežitie. Málokedy vás popíjajú peniaze, a keď hej, tak už inak nevedia a to či nazbierajú dosť,  je otázka života a smrti.

Druhou početnou skupinou sú tzv. predavači NotaBene. Týchto môžeme stretnúť na verejných priestranstvách, vlakových staniciach, peších zónach alebo na námestiach. Podmienkou, aby mohol bezdomovec predávať tento časopis je, že musí byť triezvy. Z jedného predaného kusu zarába cca polovicu. O nich sa len ťažko dá rozprávať ako o zámožných. Mnohý z nich strávia s časopismi v ruke niekedy viac ako bežný pracovný čas denne. Táto práca im umožní pohybovať sa a byť súčasťou normálnej spoločnosti, aj keď sa niekedy stretávajú s kadejakými názormi, opovrhovaním či dokonca agresiou. Práca ktorú robia im nevznesie veľa, ale pokryjú z toho svoje životné náklady. Aj túto prácu treba vedieť robiť, keď vyzeráte vyslovene odpudivo tak moc toho nepredáte.

Asi najrozšírenejšou skupinou sú páni, ktorý vás zastavujú s tým, že im treba doložiť pár centov na jedlo alebo na autobus. Alebo vždy vás obdaria nejakou historkou prečo potrebujú peniaze a to súrne. Všetci dobre vieme, že 90% týchto prostriedkov budú použité  na alkohol a cigarety. Už viackrát som sa stretol s tým, ako „bezdomovec“ žobral pri eskalátore ale takým štýlom, ako keď babka na trhu ponúka orechy. Mal v tom skill.  Pochybujem že to bol bezdomovec.

Raz na námestí som takéhoto skillera pozoroval, za pol hodinu vytiahol peniaze asi od 20 ľudí. Obďaleč neho prišiel predavač NotaBene, skiller prišiel za nim a niečo mu povedal. Predavač tomu zjavne neprikladal dôležitosť a pokojne predával ďalej. Skiller sa vrátil na svoje pôvodné miesto a za predavačom NotaBene prišiel veľký chlap, celkom slušne oblečený a niečo predavačovi povedal, v tú minútu sa predavač spakoval. Stačil som si všimnúť ako si skiller a ten veľký chlap vymenili pohľady. Ten skiller by aj mohol byť bezdomovec , ale je zrejmé že nejako spolupracoval s tým veľkým chlapom, a možno nebol sám.

Ak ste niekedy išli cez mestský park, ktorý nie je až tak navštevovaný, určite ste spozorovali partiu postarších mužov sediacich vedľa seba na lavičke. Prosím zoznámte sa: „bezdomovci, alkoholici z povolania“. Títo sú zo všetkých asi najnepríjemnejší. Pre lepšie znázornenie zábavy týchto zámožných ľudí, mi dovoľte jednu historku z popradského parku.

Popradský park pri nemocnici je miestom, kde sa stretávajú alkoholici z povolania a svoje voľné chvíle si krátia popíjaním vína s honosným názvom „Jozefín“. Dôkazom toho sú smetiaky preplnené  plastovými fľašami vína tohto druhu. Určite keby ste sa tam vybrali tak zažijete nevídané veci. Ako tak bezdomovci kolovali fľaše tohto lahodného nápoja, pričom jeden na jedno napitie stiahol asi pol litra. Po určitom čase tak dospejú do situácie, keď odíde  chôdza a čo je horšie tak aj rozum. Jeden takýto už značne poznačený „Jozefínom“ potreboval ísť na sociálnu potrebu. N nejako sa zošuchol z lavičky, ťažko sa postavil na štyri a odplazil sa k najbližšiemu stromu. Tam ako Wolverine zaťal nechty do kôry a sťažka sa naň šplhal. Po asi 3 pokusoch sa mu to aj podarilo. Hlavou sa oprel o strom a začal vykonávať to, prečo tam prišiel, Činnosť ani nestačil dokončiť, stratil rovnováhu a už bol na zemi. Detaily si domyslíte.  Ďalší jazzman  v zvláštnej pozícii pripomínajúcej sedenie asi päť metrov od party,  niečo zbieral v tráve. Po bližšom prizretí by ste spozorovali, že zbiera ďatelinu. Na otázku že čo robí odpovedal: „jem, nevidíš“. Tretí a najlepší a asi najviac poznačený účinkami Jozefína ležal v tieni. Ako tam ležal, tak sa neúprosnou rýchlosťou k nemu blížilo slnko. Keď ho dohnalo tak vyzeral ako mravec ktorého deti upaľujú lupou. Mával rukami, kopal nohami a vydával nejaký zvláštny zvuk, až mi ho bolo ľúto. Asi po desiatich minútach sa mi podarilo prevrátiť sa k tieňu a už bol pokoj.

Aj bezdomovci majú určitý druh zábavy…

Niekedy sa bezdomovcom račej vyhnete. Považujete ich za odporných alkoholikov ktorí sú ku všetkému ešte aj nebezpečný. Zas tie naše predsudky. Oni sú tiež iba ľudia a myslím, že mi by sme v ich koži boli na tom podobne. Títo ľudia sú bojovníci, ktorí žijú zo dňa na deň a naozaj si nezaslúžia naše opovrhovanie. Keď ma bezdomovec popýta cigaretu alebo pár drobných tak ak mám, tak dám. To čo mne neublíži tak jemu pomôže a niekedy si ani neuvedomujeme ako.

O životnej ceste bezdomovca Vojta Lišku sa môžete dočítať tu: http://interface.megaloman.sk/bezdomovec/sk/index2.html