mr blog

Dnes bežala na pôde Univerzity Komenského diskusia, prevažne o platoch pedagogických pracovníkov na našich školách. Týmto príspevkom nechcem nikoho ani osočovať, urážať či mu brať právo domáhania sa toho, čo si myslí, že je jeho. Len ťažko povedať či problém školstva tkvie v platoch učiteľov.

Na nemenovanej sociálnej sieti s modrobielym dizajnom som sa dozvedel o petícii k novele zákonu o školstve, kde pán minister Čaplovič plánuje zvýšiť počet prvákov z 21 na 30. Síce sa ma to priamo netýka, ale musíme si uvedomiť, že práca s najmenšími adeptmi na vzdelanie má skôr individuálny charakter. Každé dieťa navyše ukracuje tie ostatné o vedomosti, ktoré by mohlo teoreticky dostať. Ak by sme načreli do ekonomického súdku, táto novela nie je veľmi ekonomická. Vieme, že detí na Slovensku ubúda a učiteľov pribúda, takže nie je ťažké si domyslieť, aké následky bude mať zväčšenie objemu detí v triedach. Niektorí učitelia si asi budú musieť prácu hľadať inde. Neviem si predstaviť, ako veľmi to ovplyvní nezamestnanosť, ale pravdepodobne to bude negatívne.

Nezamestnanosť je jeden z najväčších ekonomických problémov novej ekonomiky, väčšina krajín sa tento fenomén snaží potlačovať. Počínaním Slovenska som trochu na pochybách. Nezamestnaní ľudia sú po prvé nákladom pre štát, ak sa v v rozhodnom čase nezamestnajú. Po druhé, sekundárne ovplyvňujú celú ekonomiku, nemajú dosť finančných prostriedkov na život, aký viedli doteraz a musia sa uskromniť. Ich uskromnenie má za následok zredukovanie peňažných zásob a negatívnu perspektívu budúcnosti, s najväčšou pravdepodobnosťou sa budú snažiť šetriť, teda kupovať si menej spotrebného tovaru, ktorý napĺňa štátnu pokladnicu.

Štúdium sa stredných školách považujem za najdôležitejší proces edukačného systému. Rozhodujúce percento pracujúcich predstavujú študenti s ukončeným stredoškolským vzdelaním. Úroveň tohto vzdelania je alarmujúca. Ja som sa na strednej škole   učil matematiku z knihy, ktorej autor bol už pekne dlho po smrti a v príkladoch som riešil produktivitu práce súdruhov v ČSR. Na geografii som si zažil aj kúsok histórie, keď som na mape popisoval Nemecko a kde sa vzal tu sa vzal, zrazu berlínsky múr Nemecko rozdeľoval. Terajšiu situáciu dobre nepoznám, neviem o aktuálnej kvalite kníh a pomôcok, ale viem si predstaviť ten proces, akým k nim školy prišli. Na Slovensku vládne vo verejných veciach „fenomén štátneho obstarávania“ , kde už na samotnom začiatku bol určený podnik a autor, v tomto prípade kníh. Všetky šlabikáre či učebnice rôznych predmetov a tvarov sú pravdepodobne také isté ako tie z ČSR len novšie s krajšími obrázkami a bez výrazného socialisticko-komunistického ducha.

Vrcholom vzdelávacieho reťazca plného zväzovania rúk učiteľom, ktorí aj napriek všetkému robia svoju robotu zodpovedne, tvorí vysoké školstvo. Akreditačná komisia má názor, že na Slovensku máme strašne veľa vysokoškolsky vzdelaných  mladých ľudí, ktorí nemajú prácu a treba redukovať niektoré časti vysokých škôl. Neviem, na akých skutočnostiach stavali tieto predpoklady, ale štatistiky hovoria, že na Slovensku si 90% absolventov vysokých škôl do dvoch rokov našlo   prácu. Slovenský priemer je 13% vysokoškolsky vzdelaných ľudí, európsky priemer je 30%. Neodvažujem sa tvrdiť, kde je pravda, možno v akreditačnej komisii nesedia ľudia, ktorí chcú slovenské školstvo posúvať dopredu, ale skôr zveľaďovať svoje vlastné bytie na úkor nás, Slovákov.

Keby sa v štátnom rozpočte našli peniaze na školstvo, o čom pochybujem, keďže štátny rozpočet je v chronickom schodku, peniaze na platy učiteľov by som nepovažoval za prioritné. Nie je to tým, že by som si prácu pedagogických pracovníkov nevážil, alebo bol názoru, že je dostatočne ohodnotená. Práca týchto ľudí je podhodnotená a vždy bude ako 70% vykonanej práce na Slovensku. Záplaty však treba použiť niekde inde, kde je to akútnejšie. V prvom rade je potrebné, aby sa žiaci mali z čoho učiť, nie je možné, aby žiaci, ktorí sa učia z kníh z roku pána 1960, mali vzdelanie na úrovni dvadsiateho prvého storočia.  Druhý problém vidím v skostnatení štruktúry školstva, bojím sa, že sa každým rokom premení na prah. Prečo zväzovať ruky pracovníkom, ktorí svoju robotu vykonávajú zodpovedne, niekedy aj radi? (viď poslednú novelu školského zákona). Ak existuje možnosť ako urobiť vzdelávanie interaktívnejším, zaujímavejším a efektívnejším, tak to budú vedieť práve učitelia, ktorí túto prácu robia radi a keby im pán minister Čaplovič a spol. nehádzali polená pod nohy, tak by to určite aplikovali v praxi. Keby sa platy učiteľom aj zvýšili, tak neviem či by to malo požadovaný efekt, tí ktorí svoju prácu nenávidia, by ju nenávideli aj s väčšou výplatou, ale nič podstatné by sa nezmenilo.

Jediným učiteľom hodným toho mena je ten, ktorý vzbudzuje ducha slobodného premýšľania a rozvíja cit osobnej zodpovednosti. (Ján Amos Komenský)