Dobrý deň pán občan, ste si vedomí, čím ste sa previnili? Hmm,.. žijem na Slovensku? Áno, dalo by sa to povedať aj tak. Tak bude to za päťdesiat. Prístup väčšiny slovenských ochrancov zákona je totožný, v extrémoch vidíme jednanie za použitia fyzického násilia či slovného napádania.
Služobná prísaha znie: „Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života. Budem sa riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!“
Hneď v úvode prísahy sa stretávame s charakteristikou príslušníka policajného zboru, má byť čestný, statočný a disciplinovaný. Pri komparácií tejto charakteristiky s reálom jednoducho vo väčšine prípadov žiadnu spojitosť nenájdeme. Dokazuje to aj vyhľadávač Google, v ktorom, pri zadaní tejto charakteristiky ako frázy „čestný, statočný a disciplinovaný policajt“, nenájde ani jeden výsledok. Prísaha pokračuje slovami, „svoje sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov“. Viaceré videá na YouTube bohužiaľ demonštrujú, na aké účely sú využité schopnosti a sila viacerých ochrancov zákona. Prísaha ďalej dopĺňa povinnosti policajta, kde sa podľa jej slov má riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Aby som zase nikomu neukrivdil, riadia sa, ale nie všetkými, pretože ich nepoznajú, poprípade nechcú poznať.
Wikipédia, aj keď nie mimoriadne spoľahlivý zdroj, uvádza, že 100 000 občanov Slovenskej republiky v roku 2012 chránilo 448 policajtov. Pre porovnanie v Afganistane rovnaký počet občanov v rovnakom roku chránilo iba 401 policajtov a našich českých bratov iba 385. Na Slovensku je zrejme pomáhať a chrániť veľmi žiadané. Oveľa viac ako napr. v Holandsku, kde 100 000 občanov chránilo iba 328 príslušníkov polície alebo Poľsku s 281 policajtmi.
Nasledujúci graf s údajmi z eurostatu od roku 1998, poukazuje na počet kriminálnych prípadov zaznamenaný políciou. Jednoznačne sa dá povedať, že Poľsko má z vybraných krajín kriminalitu najvyššiu a Slovensko spoločne so Slovinskom najnižšiu. Dá sa teda usúdiť, že hodnota kriminálnej činnosti v jednotkách je priamo úmerná veľkosti krajiny. Dalo by sa tiež povedať, že na kriminalitu počet policajných príslušníkov vplýva iba terciárne, čiže pri zachovaní strednej hodnoty medzi porovnanými krajinami v počte policajtov na skupinu obyvateľstva sa kriminalita výrazne nezmení, čo sme aj dokázali pomocou štatistického testovania. Takže, policajtov máme veľa. Čo dodať, služba vlasti je naozaj atraktívna. Škoda, peniaze vyčlenené na políciu by sa dali využiť na školstvo, vedu či zdravotníctvo.
Mnoho článkov bolo napísane o tom, ako sa policajti chovali arogantne, obmedzovali práva občanov, využívali silu a psychologický nátlak proti bežným ľuďom, ale nemožno povedať, že všetci. Česť a sláva tým, ktorí pri riešení priestupkov rôzneho druhu v závislosti od situácie, inklinujú skôr k dohovoru, ako k notorickému vypisovaniu pokút. Jeden známy, policajt, bol naozaj čestný a spravodlivý. Takých je málo. Preferoval dohovory a nenásilne spôsoby jednania. Teraz už policajtom nie je. Okrem príhod, ako mu nadriadení podkopávali nohy a kolegovia sa smiali a situácií, keď bol naozaj nápomocný, hovorí, že práca v polícií nie je pre dobrých ľudí. Polícia je plná vlkov, ktorí ťa v prípade, že nejednáš v súlade s ich „zákonom“, roztrhajú.
Profesorka na katedre manažmentu Jágelonskej univerzity, ktorá sa predovšetkým zaujíma o manažment ľudských zdrojov, sa spolupodieľala na výskume pre Krakovskú políciu. Cieľom výskumu bolo stanoviť správne kritéria pre výber nových policajtov, kde boli zohľadnené interpersonálne schopnosti, psychologické predispozície,… Výskum bol dokončený a model vytvorený. Záverečná časť, čiže kontrola, bola prevedená priamo pri prijímacom konaní kandidátov. Drvivá väčšina uchádzačov o toto zamestnanie mala sklon k násiliu a ich sociálne cítenie bolo na bode mrazu. Ak sa tento nedostatok vynásobí so vzdelanosťou na úrovni strednej školy s maturitou, tak je možné vyhodnotiť, že tento človek pre prácu polície jednoducho nie je vhodný. Dovolím si tvrdiť, že na Slovensku je takýchto policajtov 40% z tých, ktorých bežne stretávame. Svedčia o tom sociálne siete, ktoré ponúkajú záznamy v rôznych podobách o neoprávanom, násilníckom alebo dokonca protiprávnom jednaní polície Slovenskej republiky. Máme byť na čo pyšní.
Ako sa brániť? Riešením by bolo stať sa jedným z nich. Pri predstave tejto situácie sa mi v mysli vybaví obraz zajatého otca počas niektorých, z nie až tak dávnych vojen. Pri hlave má pušku, druhú drží v ruke a mieri ňou na kľačiaceho syna. Má na výber, zastrelí syna a bude žiť s vnútorným opovrhnutím a hanbou, alebo bude zastrelený „vyššou mocou“. Ja neviem, čo by som si vybral, ale podaktorí policajti v tom majú jasno, a ešte ich to aj baví. Snáď príde doba, keď polícia pochopí význam slovného spojenia „pomáhať a chrániť“ a kolegov, ktorí svoje povolanie nekonajú v rozpore s prísahou, si začnú vážiť.